„Čo by sa zmenilo, dajme tomu ,keby som k tebe predsa len niečo cítil?“ tú otázku som si v hlave stále opakoval. Primŕzal som k podlahe. Medzi nami zavládlo ticho. Myslím, že mi v prvom momente nedošlo o čo vlastne ide.

„Č-čo, ale ako?“ jachtal som. Konečne sa mi podarilo sa prebrať z prvotného prekvapenia. Myslel som si, že deň ako je tento nenastane aj keď som v to úprimne dúfal. Naklonil hlavu a zdvihol jeden kútik úst.

„Čo by sa zmenilo keby som ti to povedal?“ spýtal sa ako by mi mal tým priznaním ublížiť.

„VŠETKO!“ rozhodil som ruky. „Zmenilo by sa úplne všetko!“ zavolal som hlasno.

„A práve preto ti nemôžem nič povedať, kým sa neskončí vyšetrovanie.“ vysvetlil mi chladno.

„Prečo by si mi to, prebohaživého, nemohol povedať teraz!“zvyšoval som stále hlas. Ak je to tak a on mi celí čas klamal aj o tomto, potrebujem to vedieť. Bolo by to kruté ak by to bola iba hra.

„Mám obavy, že keby som to spravil ani jeden z nás by už nevedel povedať nie a to vôbec nieje ten najhorší problém. Preto je lepšie aby si ma nenávidel ako miloval.“ vysvetľoval mi racionálne náš vzťah. Takže tu niečo nakoniec je! Jeho vysvetlenie mal len jeden háčik ja som nechcel racionálny vzťah. Chcem chyby a problémy, chcem ho nenávidieť a všetky tie možnosti ktoré poskytuje láska. Chcem to, a chcem to teraz.

„Neskoro.“ vzdychol som aj napriek jeho chladu som sa do neho zamiloval. Ale ak by ku mne skutočne niečo cítil nesprával by si sa ku mne ako doteraz alebo nie?

„Tak prečo si mi to do teraz ani len nenaznačil.“vyčítal som mu.

„Naznačil. Ani ja nie som svätý keby som ťa nenávidel nikdy by som sa ťa ani len nedotkol.“ odpovedal mi.

„Bol si chladný a krutý. Ako by si mohol byť taký keby si ma miloval?“vyčítal som mu.

„Narážaš na ten deň keď sme spolu skoro…“

„Áno ten.“ skočil som mu do reči.

„Je to príliš zložité.“ vzdychol.

„Čo je na tom zložité.“ rozčuľoval som sa. Konečne sa mi podarilo posunúť sa niekam k nemu. Konečne som sa s ním dokázal baviť a to len v ďaka tomu, že to on sám chcel. Čo ma ešte viac hnevá. Nech som sa snažil ako som chcel, kým by sa nerozhodol, nikdy by som nič nevedel.

„Vieš, že som slúžil u armády?“spýtal sa.

„Áno.“prikývol som a dúfal, že toto rozprávanie ma privedie k odpovediam, ktoré hľadám. Otočil sa a zamieril do obývačky. Nasledoval som ho.

„Môj otec bol veliteľom špeciálnej jednotky mladých vojakov vycvičených na špionáž.“ začal svoje rozprávanie. Sadol som si na gauč a on si po chvíľkovom otáľaní prisadol. Iba občas ku mne blúdil očami či ho počúvam inak sa na mňa vôbec neotočil. „V piatich rokoch som ovládal psychologický posudok atentátnika a v siedmich som vyhral celosvetovú medailu v bojovom umení ako junior. V deviatich som prestúpil na školu na výcvik do špeciálnej jednotky. Bol som mladý ale môj otec bol veliteľ a dosť hrdý aby som dodal. Viedol som si dobre a nakoniec som sa ako šestnásť ročný dostal do akcie.“ hovoril vyrovnane akoby to ani nebol jeho príbeh. Vystrašene som ho pozoroval a nemohol uveriť, že by niečo z toho nebol výmysel. „Nezabíjal som kým som nebol dostatočne vyspelý. Nebolo to v hlavnej náplni mojej práce. Iste ak som bol odhalený alebo mi hrozila bezprostredná smrť mohol som zabiť a ver mi vedel som ako. Stále si pamätám ako som zabil poprvý krát. Preplakal som v tajnosti celú noc ale otec bol hrdý pretože presne to chcel aby som bol. Mathew nemal podľa neho toľko talentu ako ja. Ako správny syn som ho poslúchal. Byť jeho obľúbencom bolo pre mňa dôležité. Nakoniec prišli ďalšie misie, obeti a ja som si uvedomil, že už pomaly nič necítim. Stal som sa robotom. Dokonalým nástrojom pre boj. Myslel som ako človek ale plnil rozkazy ako stroj. Otec zomrel keď som bol plnoletý a ja som po rokoch plnenia otcových očakávaní mohol skončiť v tom čo ma tak pomaly ničilo a vyčerpávalo. Bolo to trpké prebudenie ale nutné a ja ho nevnímam nijak inak. Uvedomil som si ako málo možností mi zostalo. Mal som výčitky svedomia a nemohol som spávať. Rozhodol som sa a keď som mal dvadsaťtri podarilo sa mi zložiť skúšky a mohol byť detektívom. Ešte stále som zviazaný svojou minulosťou Christián.“otočil sa ku mne a ja som zablikal očami. Nemo som sa díval na človeka a myslel si, že nedokážem milovať viac než pred pol hodinou, bože ako moc som sa mýlil. „Nedokážem byť osobou v tvojich predstavách, bol som vychovaný, že city ničia rozum a telo. Pri tebe som zistil, že je to pravda, zaplňuješ moju myseľ a trápiš moje telo. Naučil som sa ovládať všetko na svete, vedel som ovplyvniť rozhodnutie povstalcov ale nech som sa akokoľvek snažil odradiť ťa, vždy si sa zotavil. V ten deň som ti potreboval ublížiť aby si pochopil, že sa musíš držať ďalej ale na ďalší deň si bol silnejší a ja slabší.“

„Prečo mi to všetko hovoríš až teraz.“ zašomral som.

„Doteraz nebol žiadne východisko. Musel som ťa iba chrániť.“

„A teraz?“ spýtal som sa.

„Musím urobiť to isté. Keby bol všetko inak možno“ natiahol ku mne ruku. Zrazu to bol všetko iné. „ by som sa zachoval a správal úplne inak.“ stiahol hu skôr než sa ma dotkol. A ja som tak túžil aby to spravil. Vyhýbal sa mi a ubližoval mi z toho istého dôvodu prečo som ho ja požiadal o to aby sa ma zbavil. Dúfal, že ho zabrzdím keď už nebude môcť zastaviť, lenže ja som bol ten najhorší výber. Nechal by som sa prejsť jeho rozbehnutým vlakom a radšej sa nechal zranil ako to nikdy neskúsil. Zrazu som rád, že bol tak chladný.

„Zajtra sa budeš správať rovnako ako doteraz?“ spýtal som sa ho a on sa zdvihol na odchod.

„Áno. Bude to tak pre oboch lepšie. Aj ty by si si to mal lepšie premyslieť.“ navrhol mi.

„Ale ja už som si to dávno premyslel.“ Zdvihol som sa z pohovky a urobil tých pár krokov o ktoré sa stihol vzdialiť. Zhlboka som sa nadýchol. „Ale ešte nieje zajtra.“ stými slovami na perách som ho pobozkal. Zovrel pery.

„Christián.“ posťažoval si. Rukami ma odťahoval.

„Povedal som aby si to nerobil.“ vyhrešil ma a ja som jeho predošlé slová začal vnímať inak. Jeho oči boli opäť chladné ale jeho srdce niekde vnútri muselo plať. Výcvik ho dokázal udržať kľudného ale ja ,podľa neho, nie som typ proti ktorému ho obrnili. Zamotal som si ruky do jeho vlasov. „Nesmiem.“ šepkal mi do pier medzi bozkami.

„Tak nechaj mňa.“ odpovedal som mu v bozkoch. Mal zavreté oči.

„Christián.“ vzpieral sa nielen mne. Neodpovedal som mu. Nemal šancu, priznal sa. Toto bol koniec jeho neustáleho chladného postoja. Skĺzol som rukou z jeho vlasov na ramená a postupoval nižšie. Zatajil dych vo chvíli keď sa mi podarilo prebojovať najprv prstami a nakoniec celou rukou do jeho nohavíc. Hlasno sa nadýchol a zatajil dych. Hánkami ruky som zacítil ako mu pracujú svaly na stehnách. Tak moc bojoval. Prechádzal mi jemne otvorenou dlaňou po tele. Jeho dotyk sa zmenil. Uchopil mu ruky a odtiahol ma výdychom od seba. Presunul si ruky okolo mojich zápästí.

„Nemôžem, súhlasil si s testami.“ upozornil ma hlasnejšie. To bolo jeho eso. Isteže, testy na pohlavný styk. Moja hlava však prišla s niečim omnoho geniálnejším. Naklonil som hlavu a nevinne sa usmial.

„Ale ty na testy nejdeš alebo áno?“. Zachveli sa mu pery. Je v koncoch!

„Nie.“odpovedal porazene.

„Nie? V tom prípade…“ skĺzol som na nohy a on my stále držal ruky vo vzduchu. Sledoval som ho a snažil sa prekuknuť kam mi až dovolí zájsť. Nasadil neústupný pohľad. Snažil som sa uvolniť si ruky ale on mi ich pevne držal. Pohľadom mi naznačiť aby som to nerobil. Na stotinu som sa zamyslel či ma od seba odtiahne jeho starým ja ale potom ma napadlo, že ak by to urobil bolo by to márne. Ukázal mi pravdu a ja jeho chovanie už nedokážem vidieť tak ako predtým. Krutosť a chlad voči ktorému som tak dlho bojoval boli vlastne iba zásterka. Keď raz zistím pravdu ako funguje kúzlo už nikdy sa nedá zopakovať tak ako po prvý krát. Lebo viem ako to kúzelník urobil. Naklonil som sa hlavou k jeho nohaviciam a bol odhodlaný zubami stiahnuť jeho nohavice a to čo má pod nimi odhaliť až kým nebude nahý. Dotkol som sa nosom jeho rozkroku a on mi prudko pustil ruky. Tie sa rázom objavili na mojej tvári. Znížil sa na moju úroveň.

„Práve pre túto situáciu som mlčal.“prehovoril svojim nahnevaným tónom, pričom jeho dotyky boli opatrné. Nevedel som kam tým mieri a preto som ho radšej nechal hovoriť. „Viem aké je ťažké odolať a ver mi, že na tom nie som o nič lepšie. A však aspoň pre tento krát ma, prosím ťa, vypočuj a sprav to o čo ťa žiadam.“ díval sa priamo na mňa a hovoril ku mne otvore. Už po niekoľký krát som v tomto dni nedokázal odolať návalu pocitom. Hľadel som mu hlboko do očí a videl, že má pravdu. Mlčky som prikývol.

„A ako to mám urobiť?“ vyslovil som ešte stále okúzlený jeho dobrým ja. Postavil sa a pomohol mi na nohy.

„Skús cvičiť od vtedy čo chodím behať alebo robím kliky si dokážem vyprázdniť hlavu a telo poslúcha.“poradil mi. Vyzerá to na perfektnú techniku.

„Odkedy to robíš?“spýtal som sa. Na malí moment sa zasekol.

„Tak dlho ako tu bývaš.“odpovedal mi rýchlim mumlaním. Oh!

„Začal so s tým snáď z nejakého konkrétneho dôvodu?“vyzvedal som aj keď mi už bolo celkom jasné o čo ide. Privrel oči. Jemu bolo zase úplne jasné, že som si to domyslel.

„Chceš aby som klesol ešte nižšie?“odpovedal mi otázkou.

„Nie… Chcem to len vedie, možno v cvičení nájdem nejaký lepší zmysel.“zaštebotal som mu. Usmial sa.

„Keď to vydržíš, všetko ti poviem a vysvetlím.“ dal mi zase ultimátum.

„Ani nevieš aké je to ťažké po tom všetkom čo si mi povedal. Svrbí ma celé telo, mám pocit, že sa zbláznim a nedokážem sa ovládať. Ja.to.proste.chcem.“sťažoval som si.

„Drepy.“ uzemnil ma. Zápasil som z jeho pevnými očami a nakoniec spravil jeden potom druhy a nakoniec to začalo fungovať. „Neprestávaj. Idem si dať sprchu.“ otočil sa.

„Studenú?!“ spýtal som sa ho udychčane. Zakričal mi takmer z kúpelne: „Áno!“ Nemohol som sa nezasmiať ako je možné, že som ochotný nechať to tak. Začali ma páliť svaly. Cvičil som ďalej až do vyčerpania. Zajtra budem mať rozhodne svalovicu. Odpadol som na gauč a zaspal.

Deň ako každý iný, utorok. Otvoril som oči a mal svalovicu ako sviňa. Nahnevane som si vzdychol.

„Bolia ťa nohy?“spýtal sa pobavene Ryan.

„Hrozne.“posadil som sa a snažil si ich rukami trochu uvoľniť.

„Vlažná sprcha pomôže.“podal mi čaj. Prikývol som. Položil som si hrnček na stôl a vybral sa do sprchy. Osprchoval som sa teplou vodou a nakoniec si svaly ukľudnil vo vlažnej. Bol som malátny ale v krku som mal stále ten istý pocit ktorý ma ničil už nejakú dobu. Milujem ho. Vstal som a zaspal som s pocitom ako ho milujem. Nedokážem byť v úplnom kľude. Očesal som si vlhké vlasy a videl sa v zrkadle. Všetko sa zmení a aj sa zmenilo. Snažil som sa ho dostať ale už dávno som ho mal. Tá predstava ma robila až nechutne šťastným. Mám z toho strach.

Vrátil som sa kompletne vynovený. Postavil som sa blízko k nemu. Otočil ku mne na sekundu zrak. Kiež by to bola všetko pravda.

„Deje sa niečo?“spýtal sa z rukami v drese.

„Nie.“pokýval som hlavou. Vrátil sa k svojej činnosti. Poumýval všetky veci, dal ich odkvapkať. Zavrel vodu a utrel si mokré ruky do utierky. Otočil sa ku mne a z hlasným nádychom ma k sebe privinul.

„Lepšie?“spýtal sa. Hladina hormónov mi rýchlo stúpla a ja som ho rukami silno zovrel. „Myslel si si, že som klamal alebo to bol sen?“spýtal sa potichu.

„Nie. Desí ma, že som šťastný.“odpovedal som mu. Potichu sa zasmial.

„Tak to je naozaj hlúposť.“čičíkal ma. Odtiahol som si hlavu od jeho hrude. Pozrel som sa na neho a zo starého Ryana zostalo len málo. Je to to prečo mám strach? Nadvihol obočie.

„Ja neviem.“povedal som. Odtiahol som sa. Niečo nieje v poriadku. „Povedz mi niečo fakt kruté.“snažil som sa pochopiť čo to vlastne je. Prekvapila ho moja prosba. Jeho reakcie boli zrazu ľudské. Zamyslel sa.

„Zase sa na mňa liepaš a mne sa to má páčiť?“spýtal sa podráždene. Nezaváhal vyslovil to dokonale. Bol to Ryan. Zvykol som si tak dlho na ten chlad, že ma jeho teplo páli na koži. Pozoroval ma. Naklonil som sa na špičky a spojil naše pery. Nechával som sa unášať tým pocitom čo vyvolával jeho bozk. Pritlačil ma k linke. Milujem ho. Nech je aký chce. Ale niečo ma desí a ja neviem čo to je. Nadvihol ma za boky a ja som si vysadol na pult. Nohami som ho objal a tak ho spútal vo vlastnom zajatí. Tep sa mi zrýchloval a ja som sa potreboval nadýchnuť. Naklonil som hlavu aby som nabral kyslík. Pritiahol svoje pery na môj nechránený krk. Celé telo ma zase svrbelo. Napol som sa k nemu. Zovrel mi boky a pritiahol ma k svojmu pásu. Hrdelne vzdychol.

„Musíme ísť na testy.“ zamumlal rovnako opojený ako aj ja. Zadržal som dych keď sa o mňa obtrel vydutým rozkrokom.

„Áno, mali čo najskôr.“ pritakal som. Stisol sánku a odtiahol sa. Opustením jeho blízkosť som stratil aj silu tých pocitov. Vzal si ich späť. Díval sa na mňa. Všetko sa zmenilo a ani jeden z nás už viac nechce odolávať.

„Mali by sme vyraziť.“ navrhol mi udýchaný. Skĺzol som z linky. Má pravdu ak neodídeme z tohto domu pravdepodobne testy nevyjdu dobre. V rýchlosti sme vypadli z domu. Nastúpil som k nemu do auta. Stále mal pokazené okna a mňa len na sekundu zaujalo, že ho ešte nikto neukradol.

„Ako to vôbec budú vedieť?“ spýtal so sa ho. Nevidel som dôvod ako by mohli zistiť či som mal sex aj keď to bude niekoľko dní. Vedel na čo sa pýtam.

„Neviem ako to funguje.“odpovedal mi. Nadvihol sa na sedačke a nespúšťajúc oči z vozovky si vybral a podal mi mobil. „Zavolaj môjmu bratovi, že ideme na tie testy.“ požiadal ma. Odblokoval som jeho telefón. V adresári mal len jeho číslo. Vytočil som ho.

„Prečo tam máš len bratove číslo?“spýtal som sa kým jeho brat nedvíhal.

„Pre to isté prečo máš ty nový.“povedal mi úprimne. Druhá strana dvihla telefón.

„Áno? Čo potrebuješ?“ spýtal sa automaticky. Trochu ma prekvapilo, že dvihne tak familiárne.

„Ahm, tu je Christián.“opravil som jeho chybu.

„Áno, Christián, počúvam?“opravil sa bez prekvapenia.

„Ja len, že mám odkázať, že ideme na testy.“ zdvihol som tón hlasu a tak sa mi to podarilo vysloviť ako otázku.

„Dobre. Vidíme sa tam.“odpovedal a zložil. To bolo rýchle. Pozrel som sa na obrazovku.

„Zložil?“ spýtal sa ma Ryan s úsmevom.

„Áno.“prikývol som a podal mu telefón. Pokýval hlavou v štýle: To je celý on.

„Vieš kde to je?“spýtal som sa po chvíľke ticha. Neurčito kývol hlavou. Pozeral som kadiaľ ide a skúsil sa zahriať aj napriek návalom čistého vzduchu cez rozbité sklo. „Naozaj ma prekvapuje, že ti ho ešte nikto nešlohol, keď máš dieru v okne.“nadhodil som.

„Vieš, že aj mňa to prekvapuje.“ otočil sa ku mne zo širokým úsmevom. Vyrazil mi dych. „Ale aj tak by s ním ďaleko nezašiel. Pekne by som mu to spočítal.“dopovedal o niečo vážnejšie.

„Naučil si sa šoférovať?“ nadviazal so mnou rozhovor. Nemal som pocit žeby sa nútil. To, že ma neodbíja ma zjavne chvíľu bude šokovať.

„Hm, nie. Akosi to nevyšlo. Určite by som raz chcel ale neprišlo mi, že by to bolo nejaké nutné keď mám len osemnásť. Okrem toho policajti sú riadne svine. Občas vyhodia za takú blbosť.“ rozhovoril som sa. Až po dokončení som si uvedomil, že som ho nepriamo nazval sviňou. „Ahm…nemyslel som to tak, že ty si zlý alebo tak. To mi proste vykĺzlo nič som tým nemyslel.“ snažil som sa ospravedlniť.

„Nechaj to tak. Pochopil som.“schladil ma pokojne. Zostali sme v tichu. Možno som ho trošku predsa len urazil. Už sa ma nič nepýta a sedí tak pokojne.

„Naozaj ma to mrzí.“ zaštebotal som potichu.

„Nehnevám sa. Čítal som tabule kadiaľ mám ísť.“odpovedal mi z očami zabodnutými niekde dopredu. Zabočil.

Zaparkoval pred jednoposchodovou, prízemnou budovou. Nebola nijak na výslní, skôr naopak. Obklopovali ju vyššie budovy, činžiaky alebo obchodné domy. Malý sivý kváder mal z boku lekáreň. Nemal veľký špeciálny nápis. Pri dverách bola priskrutkovaná tabuľka z názvom: Štátne laboratórium.

„Prečo je to tak skryté?“ spýtal som sa Ryana. Zabuchol dvere a zamkol automaticky auto aj keď to vlastne nebolo potrebné.

„Keď budeš dávať dobrý pozor všimneš si, že vysoké budovy mu doprajú celkom dobrú kamerovú ochranu. Okamžite som vrtel hlavou aby som videl koľko ich tu je. „Toto je celkom pokojná štvrť ak sa tu zoskupí viacej áut či ľudí bude to jedine zlé znamenie.“ vysvetľoval mi cestou k dverám. Mal pravdu nikto nebol vonku okrem nás. Zazvonil na zvonček a do malej kamery zabudovanej v stene ukázal svoj odznak a potom tvár.

„Detektív Ryan Seary so svedkom Christiánom Maxmallom.“ chytil ma zozadu za krk a pritiahol pred kameru. Dvere cvakli a Ryan ich pre nás otvoril. Nechal ma vojsť prvého. Po vstupe som hneď zacítil sterilný zápach. Prišiel k nám muž v plášti so zavesenou menovkou.

„Detektív.“podal mu ruku a privítal sa s ním. „Už sme tu dlho nemali detektíva osobne. Ako vám pomôžem?“

„Rád by som počkal na odpoveď s právnikom.“odpovedal mu. Muž chápajúco prikývol.

„Iste.“ ukázal nám, že môžeme čakať na sivou plátennom gauči. Začala na mňa dopadať panika. Ani neviem čo budú somnou robiť. Vstupná miestnosť bola malá a okrem pár miest na sedenie ju nič netvorilo. Oproti nám boli biele dvere ktoré takmer splývali zo stenou. Vedľa nás sa prechádzalo matnými dverami do laboratórií ale kvôli ich matnosti som cez ne nevidel vôbec nič. Vstup bol na kartu. Sedeli sme 5 minúta mňa to po kúskoch začalo to čakanie zabíjať. Chcel som to mať čo najrýchlejšie za sebou. Ryan pokojne sedel vedľa mňa. Opieral sa hlavou o stenu a oddychoval. Pozrel som sa k nemu a on otvoril jedno oko. „Nervózny?“ spýtal sa ma.

„Hrozne“ vzdychol som. Dvere sa otvorili a v nich konečne stál Mathew, dokonale upravený. Nasledoval ho druhý z právnikov, ktorý bol na súde a obhajoval obžalovaného. Pozrel na mňa.

„Tak keď už sme tu všetci spolu.“ roztiahol ruky Mathew. Nechápem prečo. Vydesene som sa pozrel na Ryana. Nepatrne sa oprel o moju ruku. A ja som mal nutkanie ju zachytiť a ukryť sa v nej. Muž v bielom plášti sa objavil znova. Mathew z druhým právnikom mu venovali celú svoju pozornosť a dohadovali sa medzi sebou. Srdce mi hlasno bilo. Čo ak testy nevyjdu alebo tak? Ryan sa ku mne otočil a podal mi žuvačku. Nechápavo som sa na neho otočil.

„Daj si ju.“ prikázal mi potichu. Urobil som to aj keď mi nebolo celkom jasné z akého dôvodu to urobil. „Budeš v poriadku.“ubezpečil ma.

„A ak nie?“ opýtal som sa ustráchane. Zachytil mi jemne ruky a dýchal v pokojnom rytme.

„Budeš.“presviedčal ma. „Ak aj v ústach budeš mať stopy mojich slín, žuvačka ich zničí.“pozoroval ma. „Ver mi.“dodal.

„Christián, môžeš.“ zavolal na mňa Mathew. Posledný krát som sa pozrel na Ryana. Naznačil mi aby som si vybral žuvačku. Schoval som si ju do dlane. „Pôjdeš z doktorom a on ťa kompletne vyšetrí. Dobre?“ čičíkal ma pokojne Mathew. Nepomáhalo to. Druhý právnik stál a ignoroval moju prítomnosť. Nemo som prikývol a tým som sa rozlúčil so všetkými v miestnosti. Pripadal som si ako na príjme v nemocnici keď mi idú robiť nejaký závažný operačný zákrok. Pri vstupe do laboratórií ma ovial čistý kyslík. Otočil som sa, že sa na nich posledný krát pozriem. Dvere boli už zavreté. Ocitol som sa v dlhšej chodbe ktorá končila z dverami s červeným nápisom, ktorí som nevedel z diaľky prečítať. Zastal pred jednými z dverí otvoril ich a nechal ma vojsť. Prvý pohľad ma presviedčal, že som v nejakej ordinácii.

„Ako to vlastne funguje?“ odvážil som sa. Muž prešiel za stôl z počítačom.

„Prístroj do ktorého dáme vzorky z tvojho tela nám povie či si mal v blízkom období pohlavný styk.“ vysvetlil mi.

„Funguje to aj keď som umytý?“

„Prístroj to vie určiť do dvoch týždňov na 99%. Iste keby si sa neumýval dosť by to pomohlo.“otočil sa ku mne.

„Tak môžeme začať?“ spýtal sa. Nervózne som postával a netušil čo očakáva, že urobím. Prikývol som.

„Najprv začneme niečím jednoduchším a potom budeme pritvrďovať.“ vybral zo zásuvky dlhú paličku na uši. Na jej obal si niečo napísal a ja som dovtedy vyhodil žuvačku do koša, osmelil som sa prísť bližšie. Vzal mi vzorky z úst. Potom ma požiadal nech sa do pol pása vyzlečiem. Klepal som sa ako osika. Ak by som bol tenký ako špáradlo asi by bolo počuť drkotať moje kosti. Prehliadol mi celé telo a občas ma utrel tyčinkami. Držal som jedine pri myšlienke, že to budem mať za sebou. Naozaj postupoval ťažšie a ťažšie. Pevne som si zavrel oči aj päste keď ma požiadal aby som sa vyzliekol. Veľa ľudí za život by mi to asi nepovedala. Urobil som o čo ma požiadal. A dúfal, že je to to posledné čo urobí. Už nikdy nechcem zažiť nič podobné. Dotýkal sa ma tam kde som to cudzím ľudom nikdy nedovalil. Keď somnou skončí budem mať doživotnú traumu. Skončil aj z posledným vyšetrením. Trvalo to roky. Obliekal som sa raketovou rýchlosťou. Bol som vydesený a klepali sa mi kolená. Bolo mi do plaču. Nikto ma neponížil ale ja som sa tak cítil. Prehliadol ma od hlavy až po nohy a nevynechal nič. Som homosexuál ale análne vyšetrenie ma neurobilo šťastným. Zatajil som dych a vyšiel do miestnosti kde som stratil všetku cudnosť. Odprevadil ma chodbou až von kde všetci čakali. Pamätal som si ako bol vzduch chladný ale je som cestou späť mal ťažkosti z dýchaním. Cítim sa ako by ma niekto znásilnil a nie len paličkou. Otvoril mi dvere von. Všetci sa postavili. Operácia sa podarila. Všetci si ma prezreli pohľadom a mne bolo jasné, že musím vyzerať hrozne. Len pre istotu som sa pozrel či mám všetko oblečené. Obaja právnici sa rozhodli počkať na výsledky ale ja som bol rozhodnutý vypadnúť. Bez nich alebo s nimi. Otvoril som dvere a Ryan ma nasledoval.

„V poriadku?“ prehovoril na mňa až keď sme stáli pred autom. Vyzerám tak? Mlčal som. Bolo to strašné. Nervózne som ťukal nohou a nemohol prestať. Ryan ma doslovne naložil do auta a už sa na nič nepýtal. Zastali sme v najbližšej ulici. Vypol motor a otočil sa na mňa.

„Viedol si si dobre.“prehovoril upokojujúco. Založil som si ruky na prsiach. Natiahol ku mne jeho ruku a položil mi ju na nohu, ktorá sa mi nedokázala prestať ťukať. Otočil som sa na neho. Pozeral na mňa a jeho očami pôsobili oko afrodiziakum. Uvedomil som si, že sa mi prestala triasť noha.

„B-bolo to strašne.“ vyslovil som zahanbene. Prikývol. Chcel som hrozne plakať ale nemohol som. Druhou rukou mi pohladil tvár.

„Už je to v poriadku.“ naklonil sa cez ručnú páku a objal ma. „Pozývam ťa na obed. Čo ty na to?“ odtiahol sa iba toľko aby mi videl do tváre. Nie som hladný ale prikývol som súhlasne. Odtiahol sa a znova naštartoval. Z hľadiska bezpečnosti sme sa najedli v aute z fastfoodu. Či sa mi to páčilo alebo nie. Museli sme sa hneď po tom vrátiť do laboratórií. Obaja tam ešte stáli. Obaja si nás prezreli. Ryan im podal zabalené jedlo.

„Asi tu není povolené jesť.“ odpovedal mu Mathew ale aj tak sa pustil do jedla. Čakali sme dobré 4 hodiny než sa konečne začalo niečo diať. Moje testy vyšli negatívne a zjavne to nepotešilo len jedného človeka.

Ryan sa dlho lúčil s jeho bratom. Nechával som im priestor keď spolu diskutovali. Sledoval som ich keď išli k Mathewmu autu. „Zoberieš zajtra Chrisa zo sebou?“ reagoval som na svoje meno. Otočil sa ku mne.

„Nemám na výber. Nemôžem ho nechať samého. Mám pocit, že sa okolo sťahuje tichá slučka.“ odpovedal mu Ryan.

„Máš pravdu naozaj zostalo akosi ticho. Dávajte na seba pozor.“prešli sme až k jeho autu a on odomkol nastúpil dovnútra. „Vyzeráš dobre.“povedal Ryanovi a zavrel dvere. Z celkového rozhovoru som toho moc nepochopil. Sledovali sme ako odchádza.

„Kam ma zoberieš?“ otočil som sa k nemu.

„Na Carterov pohreb.“odvetil mi bez kontaktu očí. Zasiahlo ma to. Vedel som, že bude musieť byť pohreb len akosi mi stále nedochádza, že by mohol umrieť. Pozrel som sa na neho ako on reagoval na moju otázku. Postrehol som zranenie v jeho tvári ale neukázal mi ho. „Poďme domov.“ navrhol. Sadol som si k nemu a pripútal sa.

V tedy mi akosi zišlo na um, že dnes nebol v práci.

„Nešiel si dnes do práce?“ naštartoval.

„Mám voľno niekoľko dní.“odpovedal mi rovnakým hlasom ako predtým. Iste ja hlupák! Práve mu zomrel partner. Musí sa kvôli mne cítiť hrozne. Rýchlo som vo svojej dutej hlave hľadal čokoľvek čím ho rozptýlim. Usmial som sa.

„Už mi to môžeš vysvetliť. To stým cvičením.“ otočil sa na mňa a hlasno sa zasmial.

„Také blbosti si budeš pamätať.“

„Nezahováraj!“ oboril som sa. Nadýchol sa a mlčal akoby si to chcel rozmyslieť.

„Nemohol som spať, vždy ma napadlo ako blízko si a asi by som nemal ani námahu presvedčiť ťa. Moje telo bojovalo s mozgom. Keď si na to spomínam vážne ma to rozčuľovalo a desilo. Ty si pokojne spíš a ja aj tak musím proti tebe bojovať. Cvičenie pomáhalo bojovať proti tebe.“ vysvetľoval mi pokojne bez náznaku hanby.

„Takže si bol hróózne nadržaný a chodil si ma v spánku pozorovať. No aby si ma nenapadol radšej si si išiel zabehať.“ zhrnul som to a on kladne prikývol. Vybuchol som. Neviem si to predstaviť. Oprel som sa o sedadlo. Je to tak strašný hlupák.

„Smeješ sa mi?“ pozrel na mňa kútikom očí. Chcel by som povedať ako moc ho miluje ale viem, že to nieje vhodné. Testy vyšli kladne a nám už prakticky nič nebráni. Mlčal som. V aute stíchla atmosféra. Zdá sa mi to alebo sa tu niečo rozlialo. Ryan stále držal oči na ceste a bez toho aby stočil pohľad stiahol ruku z ručnej páky na moje sedadlo. Chcel som sa prisunúť k nemu aby dosiahol až na mňa ale uvedomil som si aké by to bolo hltavé a tak som sa radšej upelešil hlbšie do sedadla. Jeho ruka sa pohla, dotkol sa ma iba špičkou prsta. Cítil som ten dotyk na celom tele. Stuhol som a on ju stiahol aby preradil rýchlosť. Boli sme takmer v cieli. Zastavil som všetky predstavy ako sa na neho vrhám a zavrel oči kým som nepočul vypnutie motora. Vystúpil som a prešiel si cestičku medzi jeho domom a ulicou čo najrýchlejšie. Odomkol dvere. Vstúpil som dnu. Vošiel za mnou a nohou zavrel dvere. Natiahol som k nemu ruky vo chvíli keď ma prikoval k stene. Odpovedali sme si pár rýchlymi bozkami. Vyhľadal som jeho nohavice a snažil sa ich odopnúť. Jeho hnusné rifle sa somnou chvíľu hrali. Podarilo sa mi to a ja som sa potešilo. Zotrel mi môj úsmev z pier. Zahryzol ma do nich. Hlasno som zastonal. Odopol mi nohavice a zamestnával ma svojimi bozkami. Zastúpil som si nohavice a stiahol ich ako najnižšie to išlo. Rukami mi prudko zovrel zadok. Nadvihol ma zaň a ja som si znova ako poobede obtočil okolo jeho bokov nohy. Tlačil ma telom k stene. Bol som do pol pása nahý a vzrušený. Pevne som sa obtočil okolo jeho krku a on sa jednou rukou pridržal steny a druhou vytiahol svoj penis.

„Urob to.“ prikázal som mu túžobne. Všetky bunky v mojom tele na neho čakali. Oprel sa o mňa čelom a zatlačil proti mne. Všetko vo mne ožilo. Odtiahol som sa bokmi od steny aby vnikol hlbšie. Bolelo to. Prudko sme dýchali v úzkom priestore čo sme si vytvorili. Bol horúci. Zasunul. Vzdychol som a on si môj vzdych ukradol. Pomaly sa vysunul až po špičku a nakoniec prudko vsunul späť. Zachvelo sa mi telo. Dobíjal sa do mňa. Chcel som kričať jeho meno ale nemal som na to dostatok dychu. Všetko sa vo mne stiahlo a ja som ho uväznil. Zatajil som dych a on prudko dýchal. Bol blízko tomu miestu kde ma preniesol. Rukami ma trochu nadvihol a dvoma ťahmi vyvrcholil. Klincoval ma k stene a zostal vo mne. Položil si hlavu na moje plece. Vydychoval prerývane.

„To bolo rýchle.“ zašepkal.

„Tak si ma vezmi znova.“odpovedal som mu bez dychu.