Problémy sa začali dávno. Vlastne veľmi dávno. Mal by som sa nad tým skutočne zamyslieť. Ach! Áno už viem kedy.

Pred 4-mi rokmi a 5-timi hodinami od dnes.
Prejsť cez most, pomedzi budovy a si tam. To sa iba dobre hovorí. Prešiel som cez most, pomedzi budovy a stratil sa. Toto snáď ani nieje možné! Mal by som to vzdať veď je to iba hlúpa výstava.
Na tichom predmestkom priestore bolo dostatočne veľa ľudí aj napriek tomu, že čas nebol až tak vynikajúci. Prešil som na druhú stranu cesty. Malo by to byť niekde tu. Otáčal som sa okolo vlastnej osi a do niekoho vrazil.
„Bože, prepáčte.“ospravedlnil som sa hlbokým kývnutím hlavy.
„To je v poriadku.“odvetil mi mužský hlas. Rozprával sa s nejakým straším mužom. Vyzerali ako typ vyšie spoločenský obchodníkov. Kvalitnejšie obleky a upravený vzhľad. Uvedomil som si, že na nich nemo pozerám.
„Oh, hm, prepáčte je len, potrebujem sa dostať do výstaviskového centra a stratil som sa. Neviete mi povedať kde sa nachádza?“ rozkoktával som sa. Obaja sa usmiali. Trochu som sa uvoľnil.
„V poriadku ale to ste sa naozaj stratili.“zasmial sa. „Musíte sa vrátiť týmto mostom.“ukázal za mňa na ten istý most cez, ktorý som sa sem dostal. Zase ďalšie mosty. „A potom ísť ešte asi tak päťdesiat metrov proti prúdu rieky a tam je mostík pre chodcov. Cezeň prejdete a tam už je veľká budova. Tá sa nedá pomýliť.“vysvetlil mi trpezlivo. Ahm, to bolo veľmi milé a presné ale len pre istotu.
„Proti prúdu je hore alebo dole?“ spýtal som sa ho ešte. Pevne stisol sánku aby sa nezasmial.
„Hore.“odpovedal mi radšej ten starší.
„Dobre,“prikývol som chápajúc. „Ďakujem.“poďakoval som sa obom. Vydal som sa teda späť na druhú stranu a prešiel cez most. Vyšiel som si 50 metrov hore a znova prešiel mostom. Oproti mne nestála žiadna veľká budova ale to isté miesto z akého som vyšiel. Zúfalo som vzdychol. Prečo ja?!
Odolal som pokušenie zakričať si. Asi sa na to vykašlem. Ako je možné, že nedokážem tak jednoduchý úkon. Agh! Oprel som sa bokmi o zábradlie a snažil sa upokojiť. Vystrel som si nohy aby som si ich uvoľnil. Niekto mi kopol do nôh a ja som zrazu zabalancoval na zábradlí. Snažil som sa rýchlo niečoho zachytiť. Nevyšlo to a ja som zrazu prepadol cez zábradlie.
„Dočerta!“niekto zaklial a ja som posledný krát snažil o niečo pevné zachytiť. Chytil som sa trička ale bohužiaľ oporný bod vôbec nebol stabilný a potom som tvrdo dopadol na hladinu vody. Tá bola ukrutne ľadová. Stuhli mi všetky svaly a oškrel som si o niečo tvár. Pud sebazáchovy sa prebral a ja som sa rukami a nohami dokopal nad hladinu. Dychčal som a pozeral sa na okraj mosta z ktorého som pred pár sekundami padol. To si už ale robíš srandu ?“ Vedľa mňa sa rozvírila voda a vynoril sa ďalší človek. Muž. Čierne havranie vlasy mal prilepené k tvári. Začal plávať k brehu. Ihneď som ho nasledoval išlo mu to až píliš dobre. Medzi nami hneď vznikla niekoľko metrová vzdialenosť. Takmer som už necítil svoje telo. Vyšiel som z vody poštvornožky. Žmýkal si tričko a okraje nohavíc. Rozčapil som sa bezvládne na zem. Cítil som ako mi tečie z čela krv do vlasov.
„Práve sme padli z mosta.“zrekapituloval som ohromene.
„Nie tak úplne.“vyviedol ma z mieri čierno vlasý bežec. Otočil som sa na neho. „Potkol si ma a stiahol zo sebou.“ povedal mi podráždene.
„JA?!“ vykríkol som. „Vy ste ma kopli a ja som kvôli vám prepadol!“ bránil som sa jeho útoku.
„No tak to HO! Ty si mi podložil nohy a ja som sa potkol a keď som sa ťa pokúsil stiahnuť späť, potiahol si ma so sebou!“ priviedol na pravú mieru.
„A ja som si rozbil čelo!“vykríkol som od veci. Pretože ma nič nenapadalo a bola mi ukrutná zima.
„A čo ja mám s tým?!“obhliadol si ma v zápale zlosti.
To bolo prvý krát čo sme sa stretli. Od vtedy sme sa posunuli až veľmi ďaleko.
Takže naše problémy začali pred 4-rokmi a 5-timi hodinami. Niekedy ľutujem, že sa to stalo ako dnes.

Súčasnosť:
Ani neviem kedy sa to tak zvrtlo a mi sme skončili v takomto rozpoložení.
Vstal som tridsať minút po tom čo si išiel zabehať. Obliekol som sa. Vylial mu parfém do umývadla a vytlačil celú pastu. Zišiel som do kuchyne a dal variť vodu na kávu pretože sa pokazil kávovar.(On ho náročky pokazil.) Namlel som čerstvú kávu a dovtedy mu miešal čerstvý šalát na raňajky. Nieje to tak, že by som ho nenávidel. Práve naopak milujem ho. Lenže náš vzťah ochladol a mi si robíme niekedy napriek. Už pár dní neviem či ku mne vlastne niečo cíti a ja sa bojím, že na mňa úplne zabudne a mi sa rozídeme. Možno by to bolo pre nás lepšie rozhodnutie ako nútiť sa žiť takto, ale ja si neviem predstaviť, že odídem. Ak je ešte niečo iné čo nás viaže dokopy musí to byť jedine sex. Voda začala vrieť. Zalial som mu ju. Vytiahol soľničku a presypal štvrťku z jej obsahu do horúcej kávy. Dôkladne som ju zamiešal. Počul som, že sa vracia. Ako vždy perfektné načasovanie. Vošiel dnu. Hodil kľúče do misky. Vyzul si topánky, upratal si ich. Pozdrav.
„Ahoj!“zavolal. Prikývol som. Presný ako hodinky. Schoval som soľničku, bol na ceste do kuchyne. Usmial som sa vo chvíli čo vstúpil do dverí. Spotený od hlavy až po ponožky.
„Ahoj. Tak ako je vonku?“spýtal som sa milo. Sadol si na stoličku. Milujem ho ale keď ho dnes vidím, mám potrebu sa mu pomstiť. Tak ako aj on mne včera. Dožvi čo si na mňa pripraví dnes.
Priniesol som mu raňajky na stôl.
„Ďakujem. Celkom dobre dnes bude pekne.“poďakoval. Zachytil ma za ruku a ja som sa zahol pre svoju odmenu. Letmá pusa na pery. Jeho telesný pach stúpal všade naokolo.
„Dobrú chuť.“poprial som mu s očami na káve.
„Nebudeš raňajkovať?“spýtal sa prekvapene. Zapichol vidličku do ľadového šalátu a nabral si.
„Nie, musím už ísť do práce. Nový mesiac, nové objednávky.“ zamával som mu na odchod.
„Prídeš v obvyklú dobu?“zavolal na mňa kým som sa obliekal.
„Hej.“odpovedal som v rýchlosti.
„Nezabudni zájsť pre môj recept a nestrať sa.“zavolal keď som zatváral dvere. Len si to uži! Pozrel som sa na hodinky. Bol to darček od môjho drahého manžela Andrewa na naše prvé výročie. Mal som ešte čas. Napravil som si obrúčku z bieleho zlata a vybral sa cez malý predný dvorček do práce. Nesťažujem si na svoju prácu. Obstarávam pre firmy čo potrebujú a za výhodnú cenu. Vlastne som obchodník cez všetko. Zastupujem firmu, ktorá spolupracuje s inými a vytvárame tak kolobeh ponúk pre iné firmy. Ak jedna firma potrebuje stoly. Zájdem za inou a dohodnem sa s ňou aby mi predali toľko a toľko stolov pre inú. Zo začiatku to bolo veľmi ťažké a dlhé ale už som si zvykol. Ľudia a firmy čo somnou spolupracujú sa ustálili a tak už viem čo môžem očakávať. Mám dvadsaťštyri rokov. Ako hovoria v mojom okolí: primladý na manželstvo a prácu. Lenže ja som zato rád.
Zostal som stáť na zastávke a čakal kým príde autobus. Zo začiatku som chodil do práce autom ale po tom čo som sa trikrát stratil mi Andrew navrhol jednoduchý návrh, buď ma zvezie on alebo nech chodím autobusom, ktorý mi stoji skoro pred dverami do kancelárií od mojej práce. Dnes idem teda autobusom lebo Andrew musí chodiť na tréningy a cvičenia pred výberom do svetových športových súťaží. Troma slovami: Je to športovec. Nech sa chytí akéhokoľvek športu dokáže ho robiť od škály: perfekte až veľmi dobre. Čo ma privádza k faktu, že ja nešportujem lebo mi to vôbec nejde. Neviem to. Občas ma zastihne krutá myšlienka čo sa mu na mne vlastne tak páči, že si ma až vzal ? Prišiel autobus.
„Dobré ráno.“pozdravil som známu tvár vodiča.
„Dobre ráno, Sam. Do práce?“ usmial sa. Podal mi lístok.
„Ako vždy.“ odvetil som mu s úsmevom. Sadol som si na svoje obvyklé miesto, ak bolo voľné.
Takže, Andrew, sme manželmi necelé dva roky. Môže to byť tak, že som si ho vzal príliš rýchlo a jednoducho sme mohli bez tohto závesku žiť naďalej v spoločnom dome. Ale ja som si ho chcel vziať, bol to rozmar a rozhodne ma teší. Už len pohľad na to keď zaspí a ja vidím, že má svoju obrúčku na prste ma poteší. Kedy si ma to dojímalo ale teraz ma to teší. Cítil sa za to zle. Zajtra bude lepšie a mňa prejde tento stereotypný pocit.
Vystúpil som podľa svojho oporného bodu. Zamieril do budovy a vybral si svoju ID. Mal som na nej svoje staré priezvisko. To ma zo začiatku zraňovalo ale ja som pochopil aké dôležité to vlastne je. Takto si vlastne môžem dovoliť žiť dva pohodlné životy jeden ako Samuel Tavish a druhý ako manžel Samuel Waver. Andrew je v tom čo robí dobrý a veľa ľudí ho pozná. Všetci vedia, že si zobral muža za partnera, ale len veľmi málo ľudí vie, že som to ja. Je to ochrana pred vonkajším svetom. Andrew od začiatku odmietal zapliesť ma do jeho veľkého a krutého sveta a ja som súhlasil. Jediné čo ma skutočne nikdy neprestalo štvať je, že je bisexuál. Nenávidím tu predstavu, že je spokojný so ženou tak ako somnou a to ma rozčuľuje aj po takej dobe. Nenávidím všetky jeho minulé partnerky!
Naštvane som priložil svoju kartu na skener a stroj ma pustil. Pochopil som, že môj svet sa netočí okolo slnka ale okolo Andrewa.
Nastúpil som do výťahu a vyviezol sa na druhé poschodie. Zdvorilo som zdravil svojich spolupracovníkov až kým som neprišiel do svojej kóje. Na stole ma čakal nový “Nezabúdal lístoček“(Harry Potter forever) sú to odkazy alebo pripomienky. Konkrétne tento bol odkaz. Položil som si tašku z papiermi pri stôl a prečítal si ho.
„Zastav sa u šéfa.“vzdychol som si. Jediná zlá stránka toho všetkého je môj šéf. Občas mám pocit, že sa mi vedie tak dobre iba preto, že sa mu zdám, citujem: „ Ako celkom sympatický človek.“ Otrávene som sa pozrel do monitoru a utľapkal si vlasy na hlave. Občas proste nechcú stáť na jednom mieste a už vôbec nie keď vonku fúka. Zamieril som teda do jeho kancelárie. Predná stena bola sklenená a ak chcel mať náš šéf súkromie musel si zastrieť. Mal zastreté. Prešiel som okolo jeho sekretára, ktorí tu hádam aj spáva a zaklopal na dvere. Pustil ma dnu. Kedysi som sa dokázal stratiť aj v tejto budove ale dokázal som sa naučiť plány a šlo to. Občas sa mi stane, že sa stratím ale aspoň nájdem cestu.
„Dobré ráno.“pozdravil som zdvorilo.
„Dobré.“odzdravil mi s kávou v ruke. „Aspoň viem kedy prichádzaš do práce.“ usmial sa na mňa. Kŕčovito som mu ho vrátil. Nemám rád keď mi posiela úsmevy. Pripadá mi to potom akoby ma balil a popritom vie, že som ženatý. Poznajú sa s Andrewom osobne kvôli športovým potrebám a objednávkam. To je mi ale náhoda.
„No áno.“náročky som si preložil ruky aby videl, že svoj prsteň stále nosím. Všimol si to a trochu vycúval.
„Chcel som aby si skontroloval svoje účty. Z Abloru mi poslali účty a tvrdili, že počet tvoru mu nesedí aj napriek tomu, že ich na faktúre mali. Pozrieš sa na to ? Môžem sa na teba spoľahnúť?“spýtal sa profesionálne. Odľahlo mi. Teda nie kvôli tým účtom ale pretože sa vrátil do normálu. Možno som iba precitlivelí a v skutočnosti sa nič nedeje.
„Isteže sa na to pozriem. Predpokladám však, že je to hlúpe nedorozumenie.“odpovedal som mu. Prikývol a pramienok gaštanových vlasov z upraveného účesu mu vykĺzla. Rukou ho upravil na miesto. Je to štyridsiatnik ale napriek tomu mu to sekne, stará sa o seba a je vidno, že jeho vzhľad je atraktívny aj pre jeho okolie. Urobil som pár krokov s tým, že už pôjdem. Vždy si ma zavolá aj napriek tomu, že mi to mohol poslať cez „Nezabúdal.“
„Takmer by som zabudol ako sa ma Andrew?“ začal odznova. Potlačil som nutkanie vzdychnúť. Prečo sa cítim tak nepríjemne?
„Dobre. Trénuje, predsa len sa blížia výbery.“odpovedal som čo najstručnejšie.
„Všetko v poriadku medzi vami?“To už hraničilo z vyzvedačstvom. Usmial som sa a zoširoka.
„Áno. Výborne.“naučená odpoveď. Už som zacúval až k dverám. „Tak ja teda, idem pracovať. Dovidenia. Uvidíme sa.“ zavrel som dvere. Vydýchol som. Toto vyčerpáva viac ako maratón.
Sadol som si na svoje miesto a vybral som si objednávku od Abloru a začal to prechádzať úplne od začiatku. Kompletné zamestnanie mojej mysle trvalo štyri hodiny. Potom som si zašiel na obed. Vypil si čaj. Porozprával som sa z kolegami a vrátil sa na svoje stanovisko. Niekedy keď nemám dosť práce na to aby som prestal myslieť na svoj život rozmýšľam či nieje na vine trochu aj monotónnosť. Pozrel som sa na mobil, žiadne správy. Už niekoľko týždňov som od neho nedostal spontánnu správu. Čo bývalo rutinou. Sklamalo ma to. Chvíľu pred koncom mojej pracovnej doby som rozmýšľal čo bude k večery. Možno tofu, aj tak mi nič iné jesť nebude. Ugrilujem ho a k tomu zeleninu. Mal by som mu urobiť polievku v poslednom čase nič normálne neje.
Zachvátil ma smútok a pohľad na obrúčku mi v tom vôbec nepomohol. Prečo sme skončili takto? Čo ak je toto ten deň keď na mňa už úplne zabudol. Oči mi padli na hodiny od neho. Už zase. Nostalgia. Dočerta! Bolo už dostatočne veľa času aby som mohol ísť domov. Zobral som si teda svoje veci a odišiel. Dnes nadčasy nebudú.
Vybral som si mobil. Počas cesty na nákup a výber jeho receptu som písal:“Kedy sa vrátiš domov? Nevarím ti večeru.“ odoslal som. Á BOŽE! Preklep. “Uvarím.“ opravil som sa v novej správe.
Skontroloval som svoje okolie len pre istotu, že som sa nestratil. Nie, chváľabohu, ešte nie. Uvidel som potravinový reťazec a išiel nakúpiť. Zeleninu a ovocie sa v našej domácnosti nakupujú u dedinských dodávateľov. Andrew si ich vyhľadal a aj prenajal. Chce bio a ja mu to nezazlievam. Lekáreň nebola ďaleko a navštevoval som ju často. Bolí ma vidieť, že jeho telo trpí tým ako trénuje ale jeho to baví a v podstate tým žije. Doplnky na kosti, kĺby, obväzy na bolestivé svaly. Výživové doplnky a mnoho mastí. Nechal som tam veľký obsah mojej kreditnej karty. Čo nespravím pre lásku svojho života.
Zapípal mi telefón a ja som si všetko v igelitkách naskladal do náručia a prehol sa dozadu aby som si mohol prečítať čo mi odpísal. Zastal som. „Mám rozhovor pre časopis. Dneska musím zostať dlhšie. Najedz sa sám niečo cestou domov zjem.“čítal som to sklamane. Už aby som ho prestal milovať aspoň by som to nemusel cítiť. Za toto mu vyfučím gumy na aute.
Autobus išiel za dvadsať minút. Šoféroval iný vodič a tak som si iba vypýtal lístok a išiel si sadnúť. Kým som sa dostal domov začala byť tma. Vôbec sa mi sem ani nechcelo. Urobil som si jesť. Prezliekol som sa. Upratal som mu veci do jeho vlastnej telocvične v pivnici a dal prať. Dal som novú zubnú pastu a jeho parfém, čo som ráno zlikvidoval aby to nepoužil, do skrinky kam patrili. Na vnútornej stráne dvierok mi zostal prilepený lístoček.“Chýba nám zubná pasta, zlatko. Umyjem si zuby v práci. … a budem smrdieť.“ strhol som ho s úsmevom dole a zahodil ho do koša. Okolo desiatej som prestal už úplne dúfať, že by sa náhodou mohol vrátiť skôr. Osprchoval som sa a zapol si televíziu v izbe. Prepínanie kanálov ma nakoniec úplne vyčerpalo a tak som sa uložil na spánok. Po prvý krát od doby čo sme sa vzali som si zložil prsteň na nočný stolík.
Ráno som sa zobudil perfektne vyspaný. Nepočul som kedy sa Andrew vrátil lebo ani teraz tu nebol. Natiahol som sa po prsteň ale zistil som, že ho mám na ruke. Andrew. Otočil som oči na budík. Bol vypatý! A k tomu som zaspal! Vyletel som rýchlo na nohy. O takomto čase už nastupujem do autobusa. Dočerta! Začal som sa obliekať. Vlasy som si iba rýchlo znova utľapkal. Zbalil si tašku a nemohol v tom zhone nájsť kde som si odložil svoje kľúče od auta. Bola to už doba čo som nešoféroval ale ak nechcem meškať musí to byť. Našiel som ich v zásuvke stolíka. Rozbehol som sa po schodoch a dúfal, že v ňom zostal nejaké palivo na cestu. Prečo ma nezobudil?! Prešiel som cez jeho telocvičňu až do garáži. Už tu nemal auto, ale aspoň bol doma. Vyšiel som k svojmu autu a zistil, že mám vyfučané predné pneumatiky. JA HO ZABIJEM! To mala byť moja pomsta! Rozbehol som sa späť. Ak stihnem na najbližší autobus prídem iba o dvadsať minút neskôr. Dneska až príde domov, mu nasypem soľ do nádrže! Bežal som ako o život. Moja takmer smrť za to stála pretože som to stihol a ani som neprišiel na zastávku posledný. Autobus práve prichádzal. Vydýchol som si. Ľudia na mňa pozerali akoby som bežal nahý. Nuž už je to doba čo si budeme hovoriť.
Prišiel som na rad vypýtal som si udychčane lístok a vodič mi ho šokovaný podal. Napadlo ma či ma pozná alebo tak. Zobral som si od neho lístok a postúpil do vozu aby mohli nastupovať aj iný. Zdalo sa, že by mi rád niečo povedal. Bolo tu celkom dosť ľudí, postavil som sa teda do uličky a poriadne sa chytil. Predomnou sedela mama a jej malá dcéra. Pohli sme sa. Pozoroval som ako sa mama rozprávala s jej dieťaťom a snažila sa jej čo najlepšie a najpokojnejšie odpovedať na otázky. Zrazu sa na mňa otočila a ja som sa neubránil jej zlatým očiam. Usmial som sa. Prekvapene odomňa odtrhla zrak a potrhla svoju mamu za rukáv.
„Mama! Mama!“ ťahala ju pošepky.
„Áno?“ otočila sa k nej.
„Čo to ma ten pán na tvári.“ ukázala na mňa prstom. Trochu som sa zháčil. Mám niečo na tvári? Žena sa ku mne otočila a takmer okamžite jej strhla ruku aby na mňa prestala ukazovať.
„Ticho! Neukazuje sa prstom.“zahriakla ju. Rozhodne mám niečo na tvári. Ľudia okolo sa zachichotali a ja som bol už na 100% presvedčený, že mi niečo ušlo. Ešte som sa nevidel v zrkadle a obávam sa čo to je. Naklonil som sa trošku k oknu a snažil sa zachytiť môj odraz. Zaškúlil som a všimol si čo bolo na mne také zaujímavé, že sa ľudia otáčali a smiali. Nebol to môj beh. Ten idiot mi popísal v spánku tvár. Zhrozene som sa zakryl ale uvedomil som si, že to moc nepomohlo. Rýchlo som si rukou pretrel tvár ale nešlo to dole. Ach! JA HO ZABIJEM! NAOZAJ HO ZABIJEM!
Ako som bol tak zaujatý svojou tvárou zabudol som vystúpiť. Toto je ale deň. Autobus zastavil a ja som vystúpil nevedno kde. BOŽE! Obzrel som sa okolo seba a nevedel kde vlastne som. Koľko zastávok som prešiel? Ah! Zase! V dobe dvadsaťštyri hodín som stalo veľa vecí čo už dávno nie a jednou z nich je, že som sa stratil. Môj zmysel pre orientáciu, navigáciu či akéhokoľvek smeru znova prestali fungovať. Roztrasene som vydýchol. Po určitej dobe som začal mať strach keď som si uvedomil, že som sa stratil. Kedysi som na tento pocit bol zvyknutý pretože to bolo na dennom poriadku ale od vtedy čo som začal chodiť s Andrew som sa odnaučil strácať sa a ak sa mi to stalo vždy ma našiel. Niekto sa zasmial a ja som si uvedomil, že stojím na ulici s popísanou tvárou. Zvrtol som sa a pritlačil k stene. Vytiahol som si mobil. Nemám vôbec na výber. Vytočil som jeho číslo a druhou rukou si s taškou zakrýval tvár.
„Áno.“ ozvalo sa zvonivo v telefóne. Znel tak šťastne až ma to vytočilo.
„HEJ!“zakričal som a strhol na seba pozornosť. Kývol som okolo idúcim na ospravedlnenie. „Ty si úplný kretén, vieš to? ..Hm?!“zúril som potichu. Zasmial sa.
„Už si sa videl čo?“podpichol ma.
„Áno videl!“zavrčal som. „Lenže nie v zrkadle ale po tom čo na mňa ukázalo nejaké dievčatko v autobuse.“zúril som. Nastalo ticho.
„Počkať! Ty si si to ešte nedal dole?“ dusil smiech. Zase na mňa niekto ukázal a ja som sa snažil sa toho znova zbaviť.
„Čím si to vôbec napísal? Vôbec mi to nejde dole.“ začal som sa ukľudňovať a on ma začal brať vážene. Toto nieje vôbec vtipné.
„Alkoholom to zotrieš.“ubezpečil ma. To ma upokojilo ale ja som s ním ešte neskončil.
„Keď prídeš domov. Okamžite nafúkaj späť gumy na mojom aute.“ vrčal som.
„Dobre?“odvetil pokojne akoby zmierený s tým faktom. „Ak sľubuješ, že už mi nikdy neosolíš kávu.“ dodal.
Nemohol som si pomôcť a vybavil si akú spravil grimasu keď si tak s chuťou chlipol ako to on robieva. Začal som sa smiať.
„Vypil si ju?“smial som sa schuti.
„Blázniš, vysušil by som sa ako hrozno.“smial sa somnou. Niekto ku mne niečo zakričal a ja som sa vrátil do reality. Rýchli pohľad na hodinky mi prezradil, že meškám už vyše štyridsať minút.
„Andrew. Ja viem, že toho máš asi dosť ale no ja..“
„Čo sa stalo?“spýtal sa aby zastavil moje koktanie. „Stratil si sa, že áno?“ vydedukoval. Vždy keď som mu musel zavolať aby ma našiel som sa cítil nanič. Nebol som dieťaťom a ja to viem musím mu spôsobovať problémy. Cítim sa tak menejcenne ako sa len dá.
„Si snáď malý?“ zdvihol na mňa hlas. Čakal som, že sa to stane. „Kde si?“opýtal sa ma.
„Neviem. Keby som vedel kde som, nevolal by som ti. Okrem toho je to tvoja vina, že som zabudol vystúpiť.“vrátil som mu to osočovanie.
„Dobre. Zapni si lokalizáciu aby som ťa cez mobil našiel. Počkaj na mňa. Nikam nechoď, hneď pre teba prídem.“ s tým mi zložil. Vzdychol som si. Vyhľadal som si aplikáciu a zapol ju. Aj to bola Andrewova práca. Raz som sa stratil na celý deň v tedy povedal dosť a skončilo to takto. Nervózne som ho čakal. Kiež by už bol tu. Oprel som sa o stenu a nechával sa obdivovať od divákov. Za to, že pre mňa príde mu odpustím kúsok z jeho trestu ale nie všetko. Začal som nervózne sledovať hodiny. Čo ak ma nenájde? Nervozita mi prešla do nohy.
Na zastávke zastalo jeho veľké auto a zatrúbilo na mňa. Pozrel som k nemu a on otvoril spolujazdcove okno.
„Za koľko?“ spýtal sa pobavene. Tá jeho spokojná vysmiata tvár ma nakrkla. Naštvane som si nastúpil a zabuchol za sebou dvere. „Ale?“bavil sa na mojom výzore. Zavrel okno. „Nebodaj sa ešte stále hneváš?“ dopáral. Zažmúril som na neho oči a on zdvihol ruky nad hlavu. „Pokojne. Pretože som tak dobrý a milujúci manžel, mám pre teba darček.“ usmial sa na mňa milo a otočil sa dozadu aby mi niečo podal. Podal mi igelitku s odličovačom a vatou.
„Zabijem ťa.“povedal som mu s taškou v rukách. Zaradil rýchlosť. Mal na sebe jeho športové oblečenie takže to znamená, že odišiel z tréningu. Dúfam, že mohol.
„Aj ja ťa milujem.“
Pozeral som sa do malého zrkadlo a snažil som si to zotrieť s tváre. Drhol som si nasilu čierne nápisy a zostávala mi po tom červená tvár. „Si v poriadku?“ spýtal sa keď ma pozoroval.
„Vyzerám tak?“odpovedal som mu otázkou.
„Hneváš sa moc?“
„Nemal by som sa?“
„Chceš aby som sa ospravedlnil?“
„Myslel by si to vážne?“
„Bavíš sa?“začal sa hnevať.
„A ty?“nevšímal som si to.
„Dobre ako si, želáš nebudeme sa baviť.“odvrkol. Je to dospelé dieťa.
„Nemám s tým ani najmenší problém.“ usmial som sa na neho ironicky. Konečne sa mi podarilo zbaviť aj posledného čierneho znaku.
V aute narastala hustá atmosféra. Nechcem sa s ním hádať ale som tak naštvaný, že sa nedokážem s ním prestať hádať. Mám dosť našich hier. Posledné týždne si dokážeme iba ubližovať. Zastal pri kanceláriách. Nedokážem pracovať s tým, že budeme rozhnevaný. Otočil som sa k nemu.
„Ďakujem.“ povedal som čo najpokojnejšie. Otvoril som si dvere a on ma zachytil za ruku.
„Počkaj.“zastavil ma a stiahol späť do auta. Už aj tak meškám dosť tak prečo nie? „Zložil si si včera prsteň?“ spýtal sa akoby to nevedel. On sám mi ho vrátil na ruku.Vzhliadol som k nemu a chcel ho vysmiať ale on sa tváril úplne vážne.
„Áno.“ priznal som mu to do očí.
„Nikdy si to neurobil preto sa ťa pýtam: Chceš to skončiť?“ vyslovil moju najhoršiu nočnú moru. Ak je toto nejaká z ďalších hier tak to je to najkrutejšie čo si na mňa vymyslel.
„Robíš si srandu?“ spýtal som sa pobavene. Srdce mi divoko bilo. Robí si srandu, že? Iste veľa krát som rozmýšľal o našom konci lenže toto je už o niečom inom. Predstavy nebolia tak moc ako skutočnosť.
„Nie.“povedal úprimne. Vyrazilo mi to dych. To už ma vážne nechce? V hrdle sa mi zasekli všetky slová a ja som ho dokázal iba mlčky pozorovať. Všimol som si, že pohol rukami. Pozrel som sa k ním a videl, že si dal dole prsteň. Vzal mi moju ruku. NIE! Je to trest za to všetko čo som spravil? Položil mi jeho prsteň do dlane. Nikdy som si nemyslel, že v nejaký deň ho budem vidieť dávať si ho dole. Bolelo to akoby ma od seba násilne odtrhol. Odvrátil som pohľad od prsteňa na jeho tvár.