Bol prvorodený. Do  dvoch rokov to bolo zlatíčko celej rodiny. Všetko sa to ale zvrtlo a prišiel na svet jeho mladší brat. Sprvu ho nenávidel. Mladší mu bral hračky, robil mu zle a keď sa naňho starší len škaredo pozrel, už mal od rodičov trest.

Takto sa to tiahlo. Nenávisť sa stupňovala. Ale nič netrvá večne a keď prišiel na svet tretí potomok, rodičia prestali tak dávať pozor na prostredného. Najstarší mal príležitosť konečne sa pomstiť ale nedokázal to. Skôr si začínal uvedomovať že naňho myslí viac a viac. Každým dňom, či sa zobudil či išiel spať. Stále bol myšlienkami pri svojom mladšom súrodencovi.

Tieto pocity sa s ním tiahli do puberty. Bol po boku mladšieho brata, pomáhal mu a sledoval ako rastie. Ako sa z neho stáva mladý, sympatický, modrooký chalan po ktorom blažela nejedna slečna. Žiarlil ale nemohol s tým nič urobiť. On bol menší, mal hnedé oči a nebol vôbec pre dievčatá sympatický. Medzi bratmi bol rozdiel aj vo vlasoch. Mladší ich mal rovné a špinavý blond, pričom starší kučeravé a tmavohnedé.

Nastalo obdobie kedy sa rozdelili. Starší išiel študovať vysokú a mladší ostal doma. Cez to obdobie ani raz starší neprestal myslieť na mladšieho. No ani raz mu nezavolal, nenapísal a ani nijak inak nespojil. Bál sa že keby to urobil, asi by mu povedal pravdu. Pravdu o svojich citoch ktoré voči nemu mal. Za tie pocity sa starší nenávidel, pretože sa cítil skazený, špinavý, perverzný že premýšľa o svojom mladšom bratovi ako o človeku, ktorý ho fyzicky priťahuje.

Za celý čas čo bol preč si starší nenašiel nikoho. Bolo oňho záujem ale on všetko ignoroval a svoje pocity držal. Mal ich iba pre jedinú osobu. Jeho brata. Barda.



Nastalo obdobie kedy sa musel starší vrátiť domov. Bál sa, bol to prvý pol rok bez toho aby sa videl s bratom  a teraz sa mali vidieť. Boli Vianoce. Obdobie pokoja, lásky, harmónie a hlavne spolupatričnosti. Bál sa. Bál sa svojich pocitov že vyplávajú na povrch.



Cesta  vlakom trvala vyše poldňa a keď sa dostal domov, čakala ho ľadová sprcha. Mladší mal priateľku, ktorá mala tráviť sviatky s nimi. Starší nechápal prečo, hádal sa s rodičmi a snažil sa ignorovať tú osobu, čo mu vzala brata.

Najhoršie sviatky. Starší sa nepohol z izby, nemal v pláne chodiť nikam s rodinou, ignoroval obidvoch bratov a hlavne sa vyhýbal jeho priateľke. Nie že by bola škaredá, ale cítil že ju nenávidí. Nie tak ako svojho mladšieho brata keď boli malí, toto bolo iné.



Skončili sviatky a starší odišiel hneď prvým vlakom do školy. Nekontaktoval  nikoho z rodiny a hlavne všetky fotky mladšieho ktoré mal v telefóne vyhodil. Preplakal na internáte nejednu noc.  Neraz sa opil tak že nevedel chodiť. Začal fajčiť aby zahnal smútok. Skazil sa.  Stále po ňom prahli dievčatá ale on ich odmietal. Nechcel ich ani vidieť. Nikoho. Chcel byť sám. Ľutoval sa.

Cez leto si vždy našiel brigádu mimo štát, takže doma býval iba cez sviatky Vianočné.



Takto sa to tiahlo do obdobia kedy nedoštudoval.



Keď sa vrátil domov, nepoznával svojho mladšieho brata. Bol preňho cudzí. Bol vyšší, blond vlasy mal po ramená, oči, tie modré oči boli o čosi prívetivejšie. Chcel staršieho. Chcel sa s ním porozprávať. Chcel vedieť čo sa deje. No starší sa pred ním zamkol. Zamkol sa vo svojom svete a ignoroval to. Ignoroval svojho brata. Rodinu. Priateľov.

Starší si našiel prácu. Pracoval pre rádio ako moderátor. Neskôr ho pozvali aby moderoval jedno podujatie, festival. Prijal to. Mladší ale chcel ísť s ním a starší, aj keď sa snažil strániť, nedokázal povedať nie. Išli teda spolu.



V ten čas, čo mali moderovať, mal mladší narodeniny. Mal 27 rokov. Starší 29. Opili sa. Starší bol v takom stave že by mu bolo jedno ak by sa priznal mladšiemu, no mladší priviezol slečny. Dve slečny. Jedna pre staršieho a druhá pre mladšieho. Vraj ako narodeninový darček pre seba. Starší nechápal, alebo chápal ale nechcel chápať. Vzal fľašu a odišiel. Nechal tam mladšieho s dvoma dievčatami. Utiekol. Nechcel tam byť a ľutoval. Ľutoval že ho vzal zo sebou. Ľutoval že sa niekedy doňho zaľúbil. Ľutoval to že sa narodil.



Od vtedy sa starší odsťahoval. Našiel si jednoizbový byt. Nechcel byť po blízku mladšieho no bolo to čím ďalej ťažšie pretože si ich na festivale všimla jedna televízia. Chcela aby boli moderátori. Spolu. Jedinečná ponuka, ktorú  nemohol odmietnuť aj keby chcel. Mladší nemal vyštudovanú vysokú a nechcel aby skončil ako čašník.



Svoje city zavrhol. Zahodil. Rozdupal. Snažil sa s bratom komunikovať iba na úrovni súrodencov, snažiac sa nemať voči nemu žiadne city. Bolo to ťažké ale zvládal to. Nič nebolo vidno. Nič nedával najavo.

Všetko sa ale rozpadlo ako domček z kariet , keď si mladší našiel priateľku a po polroku sa zasnúbili. Staršieho to zlomilo. Svoje city, ktoré si myslel že boli vyprchané, vzal a roztrhal. Spálil. Našiel si aj on priateľku a zasnúbil sa s ňou. Nepoznal ju. Videl ju  dokopy tri krát za život. Nemal ju rád. Nenávidel ju. Urobil to  zo žiarlivosti.



Bola svadba. Staršieho svadba. Všetci sa radovali, užívali si ju. Až na staršieho.  Celý čas sledoval mladšieho a jeho snúbenicu ako sa ku sebe mali. Nenávidel ju. Viac ale nenávidel svoju manželku.



Po čase jeho manželka otehotnela.  A znovu. Starší sa stal otcom dvoch detí. Dve deti ktoré preňho neznamenali nič. Nemal ich rád no musel sa verejne voči ním správať milo. Voči manželke detto. Aj v súkromí bol ku nim milý. Nikto nevedel ako sa cíti. Nikto.



Boli to narodeniny staršieho. 38. Nerobil oslavu. Nechcel aby znovu prišiel jeho brat už s manželkou. Dokonca nebol ani na jeho svadbe. Mladší ho nemal rád. Nemal u staršieho takú podporu akú by chcel. Starší to vedel ale nedokázal mu dávať oporu. Aj keď už boli slávny na svetovej úrovni. Spievali. Mali vlastnú televíznu show. Behali po svete. Mali obdivovateľov. Mali peniaze. Všetko čo len chceli. Teda čo chcel mladší. Starší chcel len jediné. Mladšieho.

Starší sedel nad pohárom vína a premýšľal. O mladšom. O tom aký je šťastný. Že ho dokázal urobiť šťastným. No rozplakal sa.  Lebo nemohol byť jeho, staršieho. Ako tak popíjal, prišla mu správa od mladšieho.  Utierajúc si slzy vzal telefón a pozrel sa čo tam bolo. Krátka správa no staršiemu udrela do pamäti. Rozplakala ho ešte viac. začalo mu biť srdce ako o preteky. Husia koža. Jeho stony sa zadrhávali a stále dokola si čítal tých pár slov, ktoré mu zmenili všetko.

''Vedel som to celý čas že ma miluješ, Vegard. Ale ja som ti to nikdy nedokázal opätovať. Prepáč.''