Ešte chvíľu mi venujú svoju pozornosť a potom sa začnú baviť medzi sebou. Cítim sa akoby som sedel v autobuse so siedmymi bratmi a nie popovou skupinou. Podpichujú sa, hádajú, smejú, vtipkujú… trvá trištvrte hodiny než si uvedomím, že na nich vlastne úplne civým.

Nejako si nemôžem pomôcť. Mám síce brata, no náš vzťah nebol nikdy dobrý. Jednoducho sa mu akoby náhodou, vždy páčilo to čo som mal ja a spolu s jeho hnusnou povahou to znamenalo moju stratu a jeho zisk.

Ešte k tomu aj rodičia nejakým zázrakom k nemu chovali väčšie sympatie ako ku mne a to aj napriek faktu, že sme dvojčatá. Nemôžem povedať, že by ma nemali radi, no viete ako to je keď majú vášho súrodenca radšej. Občas skrátka nastanú chvíle keď je to viac ako jasné.

Keď prišlo na moje veľké odhalenie , bol môj brat jediný kto to bral s bohémskym pokojom a nadhľadom. Že prečo? To som pochopil obratom. Môj dokonalý braček ma totiž kopíruje úplne vo všetkom. Od prvého slova, cez prvý obrázok, prvú jednotku, prvú bitku až po orientáciu; a čo by to bolo za karmu, keby všetko od môjho brata nebolo lepšie. Výnimkou nebola ani naša orientácia, ktorú vzali lepšie od neho ako odo mňa aj napriek tomu, že sa iba zviezol na vlne s vetou: „Ja som na tom rovnako.“

 „Ten útek sa ti naozaj podaril,” ozve sa pri mojom a uchu. Tak som sa zamyslel, že som si nevšimol kedy si ku mne prisadla sivá hlava (Matej?) a tak mi táto jeho veta spôsobila menšiu porážku.

„Prosím?” venujem mu šokovaný pohľad.

„Ten útek z nášho domu, keď ťa tam Peťo dotiahol. Úprimne, som rád, že si utiekol… takto mu možno konečne spadne hrebienok,” vysvetlí mi s úsmevom cez pol hlavy.

„Oh, tak to ďakujem za uznanie. Očividne nie som jediný pred kým sa takto chová,” poznamenám, no úsmevu sa nechytám, títo ľudia sú mi totiž stále nesympatický … teda až na Andreja, z toho ide akási, pokora?

„Ale nie, práveže si. Inokedy je oveľa neznesiteľnejší. Ak mám pravdu povedať, vtip z jeho úst som počul naposledy...“ zamyslí sa, „no bolo to dávno, ešte niekedy na začiatkoch. Necháp to zle, on je dobrý chlap,” ozrejmí mi a pohľadom vyhľadá jeho veľkú postavu v rohu sedačky.

Sedí tam sám, v ruke pohár s akýmsi alkoholom a pozerá von oknom. Čo je toto za správanie? Správa sa ako ukrivdený, tajomný hrdina. Blbec.

„Len má od určitej doby silný pocit, že nás musí všetkých chrániť,” pokračuje. „Hrá tvrdého chlapa aby sme tak pôsobili všetci, preto zväčša rozpráva on. Keď sa stretneme s inou skupinou je vidno ako v ňom všetko stuhne. Vyzerá akoby bol pripravený sa pobiť každú sekundu keď sme na verejnosti. No je to naozaj dobrý človek. Zaujíma sa o problémy každého jedného z nás. Pomáha nám ako sa len dá. Minule hral Adrianovho priateľa aby mu dal jeden neodbytný fanúšik pokoj. Najprv ho chcel zmlátiť, no nakoniec ho Andrej uprosil - chce pre nás to najlepšie,” pri rozprávaní má na tvári tak zasnený výraz až to bolí.

„Čo k nemu cítiš?” Vyletí zo mňa skôr ako začnem premýšľať. Matej mi venuje šokovaný pohľad. Chvíľu ma ním premeriava a potom sa rozosmeje.

„Neboj sa, nie som do neho zamilovaný,” smeje sa mi.

V mojom vnútri sa niečo pohne... respektíve všetko sa pohne v dôsledku náhleho uvoľnenia. Prečo mám pocit úľavy? Ten chlap je iba nadržaná hviezdička, ktorá spravila zopár dobrých skutkov, nič prečo by som mal byť v strese.

„Nebojím sa,” odfrknem dotknuto.

„Okay, okay, len sa neuraz. Obdivujem ho. Jediný cit, ktorý k nemu cítim je obdiv. Navyše, mám radšej veľké prsia, útly pás a pekne tvarovaný zadok,” žmurkne na mňa.

No jasné ty blbec! Prečo by mali byť hneď všetci teplí.

„Oh, prepáč, nechcel som aby…”

„To nič. Z tých kecov, čo som tu splietal, by si to bol myslel každý. Pokiaľ viem tak tu máme iba jedného gaya, Adriana.”

„Čože?”

„Oh myslel si si, že Peťo je gay? Nie je. On je iba nadržané hovado… je mu oficiálne jedno či to má penis alebo vagínu, pokiaľ to má nejakú dieru - tak mu to stačí,” znova sa rozosmeje.

Ah, takže niečo ako Daniel.

„Ale poteším ťa. Si jediný o koho prejavuje ako-taký záujem. Ak by mu utiekol niekto iný, tak by určite od zlosti nerozbil dvere...a určite by si tu teraz nesedel ak by si to nebol ty. Môžem povedať, že má rád výzvy a ty si pre neho jedna veľká výzva. Ak ňou dokážeš byť dostatočne dlho, tak by to mohlo skončiť zaujímavo.”

Aha. Takže výzva. A čo ak to nezvládnem? Čo ak nebudem výzvou dostatočne dlho? Budem nakoniec znovu ten, ktorý skončí na dne? Nie. Mám dosť toho byť na dne. Tento chlap sa ku mne nedostane... aspoň nie tak ľahko. Nie je zaváhanie vo vlastnej hlave prejav toho, že už je tu?

Svoje otázky nestihnem položiť -vlastne ani nechcem- a Matej je už preč. Môj pohľad sa stretne s tým Peťovým.

„Čo?” prsknem. Som trocha podráždený a tieto zistenia mi v tom vôbec nepomáhajú.

„Nič, len som rozmýšľal, že kde budeš spať. Je tu iba sedem miest na spanie,” prehodí a na tvári sa mu objaví naozajstný výraz premýšľania.

„Budem spať na tvojej posteli, nevidím problém,” prenesiem akoby nič. Prebehne ma šokovaným pohľadom a polovica obyvateľstva stíchne. „Nenamýšľaj si. Ty spíš tu. Vyzerá to byť celkom pohodlné,” nahodím pobavený úškľabok a hlavou mu naznačím sedačku, na ktorej sedí.

„Ako som povedal, dneska ti tie vtipy veľmi nejdú.” Vyzerá otrávene. Nová tvár. Túto som ešte nevidel; žeby som ho už začínal nudiť?

„Ale ja nesrandujem. A načo vôbec spánok? Veď cesta do najbližšieho mesta trvá hodinu až dve, to dáš aj bez spánku,” pokračujem v dobiedzaní.

„Pozri. Na rozdiel od teba, ja nie som na výlete. Toto je moja práca a ako každý normálny človek, musím byť vyspatý keď chcem podať dobrý výkon… my všetci, takže si budeš musieť tentokrát zakusnúť do jazyka a vyspať sa na tej sedačke ty, alebo nespať vôbec… je to na tebe,” prehovorí celkom vážne. Bez jedinej známky sarkazmu alebo irónie… toto je taktiež nové. Neviem ako na to zareagovať.

„Pozri Mišo. Naše plány sú celkom nabité a vyžadujú si veľa energie. Koncerty sú večer, od obeda do večera sú skúšky, takže cestujeme po nociach a spíme iba do ôsmej rána aby sme do jednej stihli obísť mesto… je to hektické a vyčerpávajúce,” vysvetlí mi Andrej.

„Chápem, hviezdy potrebujú odpočinok a energiu… okay, tak máš svoju posteľ,” rezignujem. Sú jednoducho situácie, pri ktorých je tá nepríjemnejšia voľba - správna.

Peter sa iba usmeje a znova sa začne venovať svojmu oknu. Ostatní sa vrátia do svojich rozhovorov. Je mi nepríjemne… cítim sa, akoby som prekročil akúsi hranicu.

Cestujeme asi ešte hodinu, keď zastavíme na parkovisku. Všetci vystúpime a ja sa naozaj cítim ako votrelec.

Až teraz som si všimol, že sú všetci oblečený podľa najnovšej módy, iba ja mám na sebe obyčajné čierne rifle a tričko s potlačou. Snažím sa stratiť v priestore, no v tomto tu bijem ako päsť na oko. Preto sa pokúsim zvoliť inú taktiku - skryť sa za prvú veľkú vec, čo tu nájdem.

„Čo to robíš?” ozve sa moja skrýša. Zdvihnem hlavu a stretnem sa s jeho hnedými očami. Ich uprený pohľad ma na chvíľu vyvedie z miery.

„No, cítim sa divne medzi vami… v tomto,” objasním mu a názorne mu predvediem svoje oblečenie.

„Veď som ti povedal, že ti niečo kúpim,” pretočí očami.

„Ja viem. Ale do tej doby… no budem sa cítiť ako chudobný brat,” priznám sa. Začujem bublanie v jeho hrudi. Šokuje ma jeho pobavený smiech. „No prepáč, že si ma zasa raz uniesol,” zatvárim sa urazene.

„Neurážaj sa. Pôjdem s tebou nakúpiť a ostatných nechám, nech sa sami prejdú po meste … aj keď to nerobím rád,” prenesie a venuje skupinke šiestich mužov uprený pohľad.

„Sú dospelí, dokážu sa jedno doobedie o seba postarať, nie?” Venuje mi neurčitý pohľad. Cítim, že som sa touto otázkou dostal na tenký ľad.

„Máš mladších súrodencov?” Zaskočí ma otázkou.

„Nie,” odpoviem úprimne.

„Tak sa do tohto nestaraj, keď o tom nemôžeš nič vedieť.” Ako som povedal, tenký ľad. Skloním porazenecky hlavu a nechám ho nech odíde.

Vážne je to také? Naozaj je to takéto byť starším súrodencom? Pocit, že musíte toho druhého neustále chrániť pred svetom? No oni nie sú jeho súrodenci, tak prečo potom? Tak odvážne nazývam svojich kolegov onou rodinou a predsa k nim necítim to, čo on cíti k tým svojim. Robím azda niekde chybu?

Otázky sa mi v hlave vynárajú, no nemiznú a odpovede ostávajú stále skryté. Lásku a podobné veci som necítil...no, prakticky nikdy, tak ako ich mám rozoznať?

„Fajn chlapci, potrebujem ísť s pasažierom nakúpiť nejaké veci - takže dnes máte voľný rozchod, o jednej tu pred hotelom,” zaznie jeho hrubý hlas.

Ako mám vedieť, či tie veci, ktoré sa objavujú a miznú pri pohľade na neho sú láska alebo nenávisť? Či toho človeka milujem alebo nenávidím? Či to prečo ho mám plnú hlavu je skutočnosť, že ma priťahuje alebo, že ma vytáča? A aký je medzitým rozdiel? Čo ak všetko, čo som do dnes tak ochotne nazýval nenávisťou je v skutočnosti láska a naopak?

„Hej krpec, ideme?” Venuje mi ostrý pohľad a všetky moje myšlienky sa rozplynú. Neviem ako mám prísť na to, čo cítim, no dúfam, že mi v tom niekto pomôže…najlepšie čo najskôr.

Neisto k nemu vykročím. Jeho správanie sa značne zmenilo. Čo sa zmenilo? Čo beží po rozume jemu?

Kráčame po meste v tichosti. Peter sleduje GPS v mobile a ja si obzerám mesto. Naposledy som opustil naše mesto... no... nikdy. Je to tu pekné. A takáto ranná prechádzka po skoro dvoch hodinách sedenia je perfektná.

„Sme tu,” ozve sa jeho hlas, keď sa pred nami vynorí vysoká presklená budova.

„Aký mám limit?”  Opýtam sa bez toho, aby som sa na neho pozrel.

„Poprosím ťa, aby si dnes neminul viac než stojí moje auto,” odpovie, znova úplne vážne.

„Tak za to neručím,” uškrniem sa a vojdem do budovy.

Je ešte ráno, takže je tu celkom prázdno, no aj tak sa tu zopár shopoholikov nájde.

„Chceš aby som ti dal kartu a niekam sa zašil?”

„A to by si urobil?” Venujem mu pobavený úsmev..

„Ak mi sľúbiš, že s ňou neutečieš, tak áno,” úsmev mi vráti… žeby čerstvý vzduch pomáhal jeho vtipnej stránke?

„Ďalšia vec, ktorú nemôžem sľúbiť, tak by si si ju mal radšej strážiť,” zažartujem a vyberiem sa do prvého obchodu, ktorý mám po ruke.

Nie som v ňom ani pár sekúnd a už je pri mne akčná predavačka… teda nie pri mne, skôr pri Petrovi. „Pomôžem Vám nejako?” Koketne sa naňho usmeje. Peter sa nadýchne na reakciu - no ja som rýchlejší.

„Nie, vďaka,” zažmurká na mňa akoby si až teraz všimla, že som tu aj ja.

Prejde ma skúmavým pohľadom a napokon s posmešných výrazom odíde. Určite si myslí, že si tu nič nekúpim, no šeredne sa mýli. Dneska platí Peter, tak budem troška rozšafný.

Prejdem k prvej veci, ktorá mi padne do oka. Pekné, jednoduché, jednofarebné tričko za… - tak fajn, asi vyhrala.

„Čo sa deje?” Ozve sa pri mojom uchu.

„Mám pocit, že chcem ísť do iného obchodu. S týmito cenami, budeš čoskoro platiť za cenu vášho domu a nie tvojho auta,” zašepkám pohoršene. On sa však iba zasmeje.

„Koľko si myslíš, že stojí moje auto?”

„Netrúfam si.”

„Dosť na to aby si si tu mohol kúpiť aj celý nový šatník,” zasmeje sa znova a tentokrát už odhalí aj svoj chrup.

Na prvýkrát by sa zdalo, že je naozaj dokonalý, no môj zrak si pri ňom všíma neskutočné detaily a tak si všimnem jeden mierne vyrotovaný zub, ktorý mu však na sexepíle neuberá.

„Nepovedal si, že máš celú automobilku,” odfrknem si a vrátim sa naspäť k svojnu kúsku.

„To nemám. Inak bol by som rád ak by si moje peniaze míňal na niečo zmyslu plné, inak ti to nezaplatím,” podotkne a vytrhne mi tričko z ruky. „Zahráme si hru. Ty ukážeš obchod a ja ti vyberiem oblečenie. Bude to zábava neboj,” žmurkne na mňa a nedá mi žiadnu šancu na reakciu. V sekunde je preč niekde medzi regálmi a ja neviem kam sa mám v tomto bludisku schovať. Mám z toho zlý pocit.

Našťastie ma môj pocit -ako už toľkokrát- sklame a je to celkom úspešné a možno aj trocha zábavné. Peter má naozaj skvelý vkus a vyberá kúsky,  po ktorých by som sa ja sám bál siahnuť, no napokon vyzerajú naozaj skvele.

Príde aj zopár prešľapov, ktoré po ňom hneď šmarím a aj zopár vtípkov ako červené šaty bez ramienok, croptop so šnurovaním na hrudníku, minisukňa alebo tangá. Všetky tieto veci mu dosť hlasno vyhovorím (na čo reaguje iba smiechom alebo psím pohľadom) a nakoniec odchádzame z obchodu po hodine intenzívneho nákupu s hromadou tašiek, ktoré ako pravý gentleman nesie on… Serie ma to.

Viac ma však štve to, že môj plán prevetrať jeho peňaženku vôbec nevyšiel. Jeho kreditka je ako bezodná studňa (z ktorej nemá problém čerpať, plnými dúškami) a nakoniec tento boj odvolám prvý ja a nie on.

„Daj mi ich,” zastavím sa pred obchodom a natiahnem k nemu ruku.

„Prečo?” Venuje mi šokovaný pohľad.

„Pretože sa cítim ako zlatokopka, keď za mnou kráčaš s toľkými taškami ako bodyguard a štedrý sponzor v jednom,” objasním mu svoje myšlienkové pochody a hneď sa začnem naťahovať po jednej z tašiek.

„Čo je na tom zlé? Užívaj si to… aspoň raz v živote, nie?” Odtiahne sa a tým preruší môj pokus o krádež tašky.  

„Nie som ten typ, ktorý by si to užíval. Ak hľadáš niekoho takého, tak ma odnes domov a daj mi pokoj,” zavrčím podráždene a zaujmem rozhodný postoj.

„Domov ťa neodnesieme, keby som aj náhodou chcel - čo teda nechcem, a nikoho takého nehľadám… je osviežujúce keď ťa pre zmenu prestanú ľudia využívať,” usmeje sa, no tentokrát je jeho úsmev iný. Je to ten úsmev, ktorý darujete ozajstného priateľovi a nie niekomu koho chcete zbaliť, alebo niekomu kto povedal dobrý vtip. O čo mu ide?

„Peter, ak mi okamžite nedáš tie tašky tak… čo je?” Zareagujem na náhlu zmenu v jeho tvári.

Zračí sa tam ozajstný šok. Pre istotu sa otočím za seba, či sa nestala nejaká havária, ktorú som v návale adrenalínu nepočul, alebo snáď nejaká vražda, no nikde nič. Obrátim sa naspäť, no jeho tvár je už normálna, zdalo sa mi to?

„Povedal si mi menom. Prvýkrát.” A je to späť. Už zasa má na tvári úsmev baliča.

„A čo s tým; ľudia sa bežne oslovujú menom. Ak máš reagovať takto, tak už ti radšej nikdy menom nepoviem,” založím si ruky na prsiach.

„Nie, nie, používaj ho. Je to zaujímavé, keď ho povieš ty.” Jeho výraz sa nemení, vždy tam je. Ten blbý úsmev, ktorý ma začína vytáčať.

„To je najdebilnejšia baliaca hláška, ktorú som kedy počul,” poviem mu úprimne.

„No čo si budeme, nemám v tom skúsenosti. Väčšinou balia ľudia mňa… no zmena je život a občas je zmena príjemná. Mali by sme ísť, potrebujeme odniesť tvoje veci. Musíš sa prezliecť a chcem sa ešte skočiť niekam najesť.”  Zdalo sa mi to alebo mi práve zložil kompliment? Keď to podá tým svojim spôsobom tak to človek ťažko pozná.

Vzdám sa teda môjho pokusu o zachovanie si aspoň trocha mužnosti a poslušne za ním cupitám.

„Máš na niečo chuť?” Zaujíma sa. O čo mu ide? Jeho nálady sa menia. Rýchlejšie ako výroky meteorológov o letnom počasí. Na jeho otázku iba záporne zavrtím hlavou.  Nanešťastie stále kráčam krok za ním a tak moje posunky nemohol vidieť. „Tichá domácnosť? Nie som si celkom istý, čím som si to zaslúžil,” poznamená pobavene.

„Nie… a nie,” odvrknem. Odpoveďou mi je iba tiché pochechtávanie, celou cestou k autobusu… to to bolo až také vtipné? Nemyslím si.

Až príliš neskoro si uvedomím, že som až príliš poľavil v ostražitosť a môj počiatočný hnev -nie som si celkom istý či sa to dá tak nazvať- ma opustil až príliš rýchlo.  Čo to so mnou je? Nie je to prvý pekný chlap, ktorý sa okolo mňa obšmieta, tak čo je inak?

Všetky moje veci nahádže do autobusu akoby čakal, že ich nejaká zázračná víla uprace na vhodnejšie miesto… tuším však, že keď sa znova vrátime, tak tie veci budú naozaj niekde lepšie uložené.

Že som sa nemýlil mi dôjde hneď keď sa vrátime z, naozaj vynikajúceho, obeda v jednej úplne obyčajnej reštaurácii, kde som sa nemusel hanbiť aj keď som bol stále neprezlečený.

Ak by niekto náhodou očakával, že tento skoro hodinový zážitok sprevádzal družný hovor… mýli sa. Celý čas bolo nepríjemné, trápne ticho, ktoré sme občas (ale naozaj iba občas) prerušili nejakými uštipačným poznámkami.

Keď sme sa vrátili k autobusu všetci nás čakali. Na moje nie veľké počudovanie, nebolo po taškách ani stopy a chalani čakali poslušne pred autobusom. Nastúpilo sa až keď sme prišli my.

„Tak fajn, máte už poradie?” Prepadol ich otázkou len, čo sme sa pohli - smer hala. Netušil som, čo sa deje, no netrvalo dlho a došlo mi to.

„Prevažne ako vždy iba sme prehodili Prístav za Krvavý spln a Polnočnú baladu za Diablove slzy,” prehodil Kubo akoby nič.

„To všetky vaše piesne majú takto deprimujúcimi a temný názov?” Neodpustím si a jednoducho si musím rypnúť. Všetky hlavy sa otočia na mňa a ja už po druhýkrát, za svoj život, dostanem príležitosť pocítiť neskutočný tlak štrnástich očí.

„Ani nie… toto je skôr zhoda náhod,” usmeje sa Andrej.  Na odpoveď sa nezmôžem - stále som trocha v šoku - z tej, až desivo, presnej a rovnakej reakcie. Po chvíli sa začnú živo rozprávať o svojich chybách a nedostatkoch z minulého predstavenia a po pätnástich minútach autobus zastane.

„Tak a sme tu,” vydýchne Matúš.

„Ide sa na šesť hodinovú skúšku, jupí,” prenesie ironicky Viktor (som na seba naozaj hrdý, že sa držím a ich mená akosi zvládam).

„Nemel a kráčaj,” postrčí ho Matej.

Keď všetci vyjdu z autobusu, zostanem s Peťom dnu na malú chvíľu sám.

„Mal by si vedieť, že ak sa ukážeš spolu s nami, tak sa staneš terčom všetkých tých ľudí,” prenesie smrteľne vážne. Znie to, akoby sa o mňa bál.

„Inú možnosť nemám… a som predsa dospelý chlap. Pár kričiacich fanyniek zvládnem,” snažím sa nahodiť sebavedomý výraz, no jeho skenujúci pohľad mi v tom vôbec nepomáha.

„Ako myslíš. Prezleč sa a príď za nami. Vonku ťa bude čakať chlap v čiernom obleku. Je jeden z ochranky. Okrem neho sa nezastavuj pri nikom inom,” upozorní ma a jeho výraz skamenie. Nestačím nič povedať a už kráča po schodoch dolu a vychádza von.

Až teraz si uvedomím ten neskutočný výskot tam vonku a nalepím sa na okno. Vonku je obrovské more ľudí cez, ktorých sa prediera sedem postáv, všetky obkľúčené mužmi v čiernom… je to naozaj… desivé!

Každý na to reaguje inak. Viktor nadšene máva a dalo by sa povedať, že sa aj celkom predvádza. Andrej s Kubom rozdávajú milé, optimistické úsmevy, ktoré vás prinútia myslieť iba na nich. Zato úsmevy, ktoré idú od Mateja a Matúša sú stelesnením chlípnosti. Doslova to vyzerá akoby každého jedného pozývali k tomu aby sa na nich vrhol a jednoducho si to s nimi rozdal.

Najzaujímavejší je však Peter. Jeho tvár je presne taká akú mal keď vychádzal von. Žiadna emócia. Nič. Iba kamenná maska. Ide z neho iba chlad. Avšak… aj tak mám pocit akoby okolo neho svietilo slnko viac.

„Ste hotový?” Ozve sa od dverí a ja si až teraz uvedomím, čo som mal spraviť.

Prebehnem pohľadom celý autobus a rezignovane vydýchnem. Necítim sa na to aby som sa k tomuto takto verejne priznal. Radšej som neviditeľný o čom svedčí aj môj celkom klasický život. Predstava, že by som sa stal hlavnou témou zajtrajších novín mi nie je práve príjemná.

NEZNÁMA TVÁR PO BOKU YOUNG STARS , KTO JE TO? NOVÁ HVIEZDA ALEBO MILUJÚCA POLOVIČKA NIEKOHO Z ČLENOV - už vidím ten titulok.

Napokon by som určite skončil s hanlivým nákresom na vchodovej bráne na mojom bloku od nejakej zdrvenej fanynky, ktorej vymyslený fakt, že zahrievam posteľ jej hviezdy, zlomil srdce. To by sa mojej domovej dôverníčke ani zďaleka nepáčilo a ja by som napokon skončil ako bezdomovec. Na(ne)šťastie by sa určite objavil “môj“ princ na bielom koni, Peter, a odviezol by si ma domov, pretože sám viem, že by som na ulici neprežil ani deň. Tento fakt by však iba podporil nové povery a ja by som napokon naozaj skončil ako posteľový radiátor.

„Vieme a dostať do vnútra aj nejako nepozorovane?“ Je moja prvá a najdôležitejšia otázka. Bodyguard celý v čiernom zdvihne jedno obočie a so zvýšeným hlasom mi odpovie.

„Odtiaľto nie.“

„Od niekadiaľ kde sa dá dostať autobusom?

„Je tu núdzový bočný vchod, ktorý sa takmer nepoužíva a nachádza sa na strane, ktorá je čiastočne v rekonštrukcii - takže tam takmer nikto nebude,“ vysvetlí mi bez akejkoľvek otázky. Predpokladám, že je úplne jasné z môjho výrazu o čo mi ide

„Ideme tam, mohli by ste navigovať šoféra?“ prenesiem celkom priškrteným hlasom. K môjmu stresu z tejto situácie neprospieva ten vonkajší hluk.

Bodyguard bez slova nastúpi a prejde do prednej časti k šoférovi. Keď si tak spätne spomínam, ešte som toho chlapa nevidel... máme vôbec šoféra? Neprekvapilo by ma ak by to išlo na nejakú super modernú technológiu.

Autobus sa pohne a ja trocha zauvažujem nad tým, čo si teraz musia myslieť ľudia a oni... a všimli si to vôbec?

Svoje myšlienkové pochody potlačím a rozhodnem sa nájsť si svoje novo vlastnené oblečenie. Prehľadám všetky úložné priestory a nanešťastie sa najprv prehrabem v osobných veciach našich hviezdičiek (našťastie som nenašiel nič inkriminujúce /teda až na podivuhodnú voľbu spodného prádla jednej z nich, ktoré by mňa osobne nepríjemne rezalo/), než nájdem tašky so značkami obchodov.

„Sme tu,“ oznámi mi hrubý hlas bodyguarda vo chvíli keď autobus zastane pred akýmsi plotom. Rýchlosť obliekania dobehne rýchlosť času. Vyberiem prvé nohavice - zhodou okolností kúsok, ktorý mi Peter dal aby som podľa jeho slov vyzeral viac „sexi, sebavedomo a moderne“. Sivo-čierne nohavice s jednou dierou od stehna až pod koleno na jednej nohe a s druhou dierou “iba“ na kolene na druhej nohe. Bielo-sivé “ombré“ tričko bez rukávov a s kapucňou a napokon prvé tenisky, ktoré mi prídu pod ruku (červené).

Vystúpime z autobusu a ja sa inštinktívne obzriem hľadajúc dav ľudí. Hluk počuť až tu, aj napriek tomu, že hala, ktorá sa nachádza medzi nami a nimi je vážne obrovská. Nechápem tento druh davovej psychózy. Veď už tam nie sú - tak prečo stále kričia?

„Tadiaľ,“ prenesie bodyguard a otvorí bráničku. Nepýtam sa prečo majú odomknuté, nie je to moja starosť, aj keď sa priznám, že možnosť, že je to práve pre tento prípad mi na um nezišla vôbec.

V areáli haly sa okrem revu bláznov neozýva nič a tak úplne zreteľne počujem svoje kroky rovnako ako svoj dych.

Prejdeme cez sklenené dvere dovnútra, kde ma ihneď varuje o tom, že tento úsek sa prerába tak si mám dávať pozor. Akýto svedomitý chlap, keď ma všetko tak dobre nasledované.

Kráčame celkom slušnú dobu (nato že sme stále v jednej budove) až sa dostanem pred veľké dvojkrídlové dvere. Je mi jasné, že za nimi je hľadisko a tak ma ani neprekvapí keď prvé čo zbadám je celkom malé javisko so siedmimi postavami na ňom a nespočetným množstvom ľudí okolo.

Poriadne sa rozhliadnem po prázdnej hale, v ktorej sa hlasy rozprávajúcich dole , úplne strácajú.

Už chápem načo sú im tak veľké repráky. Dvojposchodové pódium v tvare U nie je ani zďaleka malé. To len táto miestnosť je enormná.

„Tak si tu. Keď som videl odchádzať autobus myslel som, že si poplatil šoféra a ideš domov,“ ozve sa zreteľný hlas. Prečo mi táto možnosť nenapadla?